🖊Môj príbeh: Šikanovali ma kvôli anorexii

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email
Môj príbeh Šikanovali ma pre moju anorexiu_

Ahoj … príbehy so šikanou sa týkajú detí, ktoré mali nadváhu a kvôli tomu sa im posmievali. Môj príbeh je presne opačný… Dnes už som za tým, liečim sa a tak už o tom viem hovoriť. Na základnej škole, mala som tak 13-14 rokov som začala trpieť mentálnou anorexiou.

Vtedy som si myslela, že to zvládam a že taká proste som a že je to v poriadku. Chcela som byť štíhla a krásna a tak aj šťastná. Chudla som postupne, odmietala som jedlo, hovorila som, že nie som hladná, že už som jedla, desiatu som vždy niekam zahodila a veľa som cvičila a plávala. Dlho som si myslela, že to zvládam a že je to môj životný štýl. Keď som chudla tak ma všetci aj učitelia najskôr chválili, že vyzerám dobre, že som niečo zhodila a že som pekná. Chudla som stále ďalej a už začali mať aj nevhodné poznámky, že som ako kostra, že som priveľmi chudá, že by mi doma mali dať najesť, že mi trčia rebrá a také, ale to so vôbec neriešila. Ani som to nebrala ako šikanu, len ako blbé poznámky. Hovorili mi to aj učitelia aj spolužiaci. So spolužiakmi som si ale nerozumela a tak som to neriešila, proste bol to ich názor a mne to bolo jedno. Do školy som nosila veľké mikiny aby mi dali pokoj a aj preto, že mi stále bola zima…to je pri anorexii bežné, lebo máte málo tuku a telo sa rýchlejšie prechladí… Bolo to tak asi rok a potom sa môj stav zhoršil. Doktorka ma poslala aj na hospitalizáciu, lebo výsledky testov mi dopadli zle a doma som nevedela nič pribrať ….to sa ale týka liečby.

Problém bol, keď som sa zase musela vrátiť do školy. Neviem ako sa to stalo ale v škole všetci vedeli, že som bola hospitalizovaná!!! Myslím, si že keď to mama povedala triednej tak tá to povedala aj v škole, ale keď som sa na to pýtala, tak povedala, že to nepovedala ona… Keď som sa vrátila do školy vždy si niečo šepkali, ukazovali na mňa a ohovárali ma. Nerozumeli čo mi bolo ale ani to nechceli naozaj nič vedieť. Vedelo sa, že som mala anorexiu, ale nechápali to a vznikali z toho hocijaké divné fámy o mne… bola som pre nich divná a chorá na hlavu… Niekto sa z nich na nič nikdy neopýtal len ma odsudzovali…pozerali sa, či niečo jem alebo pijem a ak áno, tak koľko. Často som započula rôzne vtipy o liekoch na hlavu a o blázinci a také… raz niekto pripol na nástenku v triede aj vytrhnutý článok z časopisu o psychiatroch a tak… Vtedy som fakt potrebovala len niekoho, kto by mi s tým pomohlo alebo to aspoň trošku pochopil, ale úplne ma odstavili z kolektívu. Kamarátov som mala len na instagrame medzi babami, čo boli v nemocnici so mnou a vedeli čo prežívam. Stále sme v kontakte. Keď som sa aj snažila o to, aby to v škole bolo zase normálne nešlo to …. keď sme boli len dve s niekým, tak to bolo v pohode, ale zase potom v triede alebo na cvikách sa tvárili, že som iná a že tam nepatrím alebo som bola pre nich vzduch… Akokeby keď boli všetci celá trieda spolu tak sa to nad nami vznášalo ako veľký tmavý mrak a ja som to nevedela so všetkými vyriešiť a zastaviť to sama… Vtedy mi to strašne zle padlo. Aj sme hovorili doma o zmene školy, ale nechala som to tak… Nesmejte sa nikomu, keď neviete čo prežíva a hlavne nie vždy šikanované bývajú len „tučné deti“…. šikanujú aj tie „chudé“… a hlavne … stop body shamingu! Do toho kto a ako vyzerá nikoho nič nie je… tak to prosím nikdy nekomentujte….
B.

Zdieľajte tento článok
Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email
Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email

Kategória: