Roky som učila. Už som teraz na dôchodku. Mala som v triede dievčatko čo zle chodilo. Ale okrem chôdze to nebolo veľmi viditeľné, len ma na to rodičia na začiatku roka upozornili.
Bola milá, šikovná také to dobrosrdečné dieťa. Veľa sa hlásila a vždy bola pripravená. Všetko mala hotové ako prvá. Bezproblémové, čo učiteľ (o ňom) ani nevie a tak si mysli, že je všetko v poriadku. Lebo keď máte v triede viac ako 30 detí ako my kedysi, tak každé jedno cítite, čo vymýšľa.
Neskoro som zistila, že jej deti robili veľmi zle. Ona sa nikdy nesťažovala. Na nič, ani nič nepovedala. Aj keď som mala už dlhoročnú prax ako učiteľka a aj mladé učiteľky ku mne chodili na náčuvy, nevedela som čo rýchle spraviť.
Na deti som sa nahnevala a tuším aj nakričala som, keď som to raz videla. Aj to len náhodou, keď som sa vrátila do triedy. Ale vtedy som to len zhoršila. Lebo vtedy sa začali cítiť ukrivdené aj ostatné detí.
Dnes som na dôchodku a chcem len povedať, že všetkým kolegynkám držím palce a želám veľa síl. Nikto učený z neba nespadol a pri deťoch sa stále musíme niečo učiť. Hlavne v dnešnom svete. Takéto projekty potrebujeme ako soľ.
Za našich čias šikana nebola. Alebo sa jej tak ani nehovorilo. Sem tam sa chlapci pobili na dvore, ale nie tak ako dnes. Dnes sa to neviem čo so svetom deje. Stačí sa pozrieť pred školy keď idú (žiaci) domov, no hrôza. Teraz keď boli doma bude to asi ešte horšie.
(K.V., 59)
